Čo je to harmonika?
Keď sa povie harmonika, tak nie každý si predstaví to isté. Niekto si môže predstaviť malú, podlhovastú krabičku, do ktorej sa fúka, iný si môže predstaviť klávesové ,,čudo,, s množstvom malých gombíkov, alebo niekomu sa vybaví obraz starého otca, ktorý držal drevenú krabičku s dvoma radami gombíkov na jednej strane a pár gombíkmi na strane druhej. Nuž, všetkým týmto nástrojom sa v našich končinách hovorí harmonika. Možno sa pýtate, prečo? Asi Vás trocha sklamem, ale pravda o vzniku harmoník vôbec nie je jasná, takže teraz budem vychádzať z toho, čo sa momentálne považuje za ,,najpravdivejšiu pravdu,,.
V 18. storočí žil vo Francúzku istý páter Amiot. Bol to kňaz, ktorý často cestoval po vtedajšom svete ako misionár. Na sklonku storočia sa pri svojich cestách dostal až do Číny. V minulosti boli často kňazi tými, ktorí mali vždy bližšie k duchovnu a ku kultúre než obyčajní ľudia. Páter Amiot nebol výnimkou a pri spoznávaní Číny narazil na vzduchový hudobný nástroj zvaný „šeng“. Zrejme sa na tom hrávalo ako na dnešnej ústnej harmonike, no niektoré zdroje uvádzajú, že to už vtedy bolo čosi pripomínajúce mechovú harmoniku. (a možno existujú dve varianty šengov?)
Šeng nášho pátra veľmi fascinoval. Či po návrate domov bol práve pán Amiot prvým autorom a praotcom ústnej harmoniky v Európe to sa už nevie, dosť na tom, že zhruba v tom období sa začali vyrábať predchodcovia prvých ústnych harmoník, ľudove zvaných „orgánky“. A prečo ich volajú orgánkami? Pravdepodobne preto, lebo zvuk fúkacej harmoniky svojím charakterom ľuďom veľmi pripomínal hlas orgánov, či harmónií. Fúkacia harmonika bola pre nich teda maličkých orgánom – orgánkom schovaným v ruke. Orgánky začali tak byť pre radových ľudí ďaleko dostupnejšie a z rôznych dôvodov aj praktickejšie.
Do orgánok – ústnej harmoniky však treba fúkať. Človek ako vynaliezavý tvor to rýchle vyriešil. Urobil akúsi „orgánkovú“ búdku spriahnutú s mechom a takto si uvoľnil pľúca, trebárs i na spev. Reguláciu vzduchu k jednotlivým hracím perkám urobil prostredníctvom klapok spriahnutých s klávesmi, čím vznikali prvé tastatúry (klaviatúry). Sprvu boli mechy na nožný pohon, no neskôr búdku rozdelili na dve časti, medzi ktoré vsadili mech a prvá harmonika bola na svete. Na tomto princípe istý pán Buschmann v roku 1812 skonštruoval hudobný nástroj, ktorý nazval „handäolina“. Rozumu sa však najskôr chytil pán Cyril Demain z Viedne. Bol to orgánový a klavírny majster, ktorý si ako prvý nechal 23. mája 1829 patentovať výrobu nástroja zvaného „accordion“. Niektoré zdroje uvádzajú, že to bol patent na heligónku. (škoda že v jánošíkovských časoch na Slovensku nik nemyslel na autorské práva :-) )
Osobne si myslím, že o výrobe „heligónky“ v pravom slova zmysle už v roku 1829 sa dá silne diskutovať. Na vtedajší accordion sa síce hralo pomocou niekoľkých gombíkov, ale pod každým z nich bol celý durový akord. Heligónka sa preto volá heligónkou, že má heligónové basy a tie sa predsa do harmoník začali montovať až niekedy v rokoch 1910 - 1920 v Čechách, teda o takmer 100 rokov neskôr. Dovtedy sa pojem „heligónka“ v súvislosti s harmonikou nepoužíval (!)...
Už či to bolo tak, alebo onak v polovici 19. storočia sa rapídne zvýšil dopyt po harmonikách až tak, že sa začalo s továrenskou výrobou. Tá sa rozšírila aj do Nemecka a ešte v 2. polovici 19. storočia i do Čiech. Na prelome 19. – 20. storočia harmoniku už poznáme zhruba v dnešnej podobe. Stalo sa to presne v období masového nástupu českých výrobcov, čo si osobne nemyslím, že by to bola iba zhoda náhod....